Najstarším kresťanským sviatkom je vzkriesenie Pána (Pascha). Tento svätý deň zahŕňa celý okruh sviatkov ako napríklad Nanebovstúpenie a Päťdesiatnica (Zostúpenie Svätého Ducha). Je to veľký sviatok nášho vykúpenia a posvätenia. Neskoršie Sväté dni nasledovali do 4. storočia. Po tom, čo Cirkev oficiálne získala plnú slobodu, začal sa náš dnešný kalendár sviatkov rýchlo rozvíjať. Tento rozvoj bol motivované úsilím Cirkvi uctiť si pamiatku udalostí v živote nášho Pána a pamiatku svätých mučeníkov.
Nakoniec Cirkev utvorila celoročný kresťanský kalendár. Všetci dobre poznáme prípravné obdobie pred Vzkriesením – “Veľký pôst” alebo “Svätú štyridsiatnicu”. Oslava Narodenia nášho Pána sa dá sledovať od polovice štvrtého storočia. Cirkev v Ríme bola prvá, ktorá oslavovala Pánovo narodenie. Mnohí sa domnievajú, že dátum 25. decembra bol vybratý preto, aby nahradil sviatok boha Mitru a slávnostnú oslavu narodenia nepremožiteľného boha slnka.
Iní si myslia, že termín bol vybratý preto, že rímsky pohania oslavovali víťazstvo slnka. Okolo tohto dňa slnko “premôže” tmu a dni sa začnú predlžovať. Na niekoľkých miestach proroci volajú Ježiša Krista “Slnko spravodlivosti.” Vhodne a zámerne vybrali deň, keď slnko začína svoj víťazný cyklus svetla a noc sa skracuje. Svätý Gregor Nazianzský v niekoľkých kázňach uvádza tento pôst vo východných cirkvách okolo roku 379 alebo 388. Po jeho odchode z Konštantínopolu sa oslava Kristovho narodenia 25. decembra zanedbala.
V roku 395 cisár Honórius znovu zaviedol slávenie tohto sviatku. Sv. Ján Zlatoústy zaznamenal, ako zaviedol tento pôst v Antiochii okolo roku 380. Jasne hovorí, že ho zaviedol podľa vzoru Rímskej cirkvi. Sv. Ján veril, že rímski kresťania vedia dátum Kristovho narodenia lepšie ako ktokoľvek iný, pretože mali prístup do archívov cisárskeho mesta. Prvá zmienka o prípravnom období pred Narodením Pána je zmienená v dekréte koncilu zo Zaragozy (380).
Konciloví otcovia sa uzniesli, že každý kresťan má od 17. decembra do Bohozjavenia (6. januára) chodiť denne do chrámu. Na synode v Mac (v dnešnom Francúzsku) r. 581 bolo schválené, že každý kresťan sa má od sviatku sv. Martina (11. novembra) až do 24. decembra postiť trikrát do týždňa (pondelok, streda, piatok). Naše prípravné obdobie sa vyvinulo neskôr. Odborníci sa rozchádzajú pri určení presného času, kedy sa to dostalo do nášho kalendára.
Niektorí tvrdia, že sa tak stalo v šiestom storočí. Iní sa domnievajú, že sa tak stalo v siedmom alebo až ôsmom storočí. Súčasné liturgické obdobie pred Narodením bolo definitívne ustálené na Konštantínopolskom sneme v roku 1166. Koncil sa uzniesol, že pôst sa bude začínať 15. novembra a bude trvať do 24. decembra vrátane. Tak bol ustanovený ďalší 40-dňový pôst. V roku 1966, byzantskí katolícki biskupi v Amerike zredukovali čas pôstu – začiatok stanovili na 10. december.
Čo sa týka bohoslužobných textov, prípravné obdobie pred sviatkami Narodenia nášho Pána a Svätého Bohozjavenia nášho Pána sa stále začína 15. novembra. Pôst pred Narodením je často nazývaný “Filipovka”, pretože sa začína deň po sviatku sv. apoštola Filipa. Pôst bol zavedený, aby pripravil Cirkev na dôstojnú oslavu veľkého a svätého dňa Kristovho narodenia. Usmernenia pre pôst boli omnoho zhovievavejšie ako usmernenia pre obdobie Veľkého pôstu pred Paschou.
Iba pondelok, streda a piatok boli dni striktného pôstu bez mäsa, mliečnych produktov a oleja (v slovanských krajinách). V nedeľu bolo dovolené jesť ryby. Laikom bolo sprvu dovolené jesť ryby aj počas iných dní, pokým neprevážil mníšsky rigorizmus. Je zaujímavé pozorovať, že aj slávny byzantský kanonista 12. storočia Balsamon vyjadril názor, že by stačilo, keby sa laici postili iba týždeň pred Narodením. V roku 1958 grécky teológ Christos M. Enislides privítal Balsamonov podnet a verí, že optimálne riešenie pre Cirkev by bolo zdržiavať sa mäsa a mliečnych produktov 33 dní.
Posledných sedem dní pôstu by mal každý dodržiavať striktný pôst. Na ocenenie stretnutia sa s naším Pánom a Spasiteľom by sme mali posvätiť toto obdobie Filipovky pred Narodením. Posvätenie znamená prežiť čas vo viere a službe Bohu a v láskavosti k našim blížnym, zvlášť tým, ktorí sú odkázaní na našu pomoc. A mali by sme sa aj zamyslieť, čo by bolo, keby Kristus neprišiel do našej biedy a chudoby. Spolu s celou byzantskou cirkvou by sme sa mali snažiť stretnúť Krista, ako si to zasluhuje a tak ako to najlepšie poslúži nášmu duchovnému životu!
o. Mons. Russell A. Duker, grkatnfo.sk